Po stopách Krištofa Kolumba za poznaním sveta a seba samého

Good News > číslo 05/2004 > Po stopách Krištofa Kolumba za poznaním sveta a seba samého

Po roku 1989 sme všetci začali cestovať. Začalo to prvými návštevami Viedne, jej obchodov, múzeí či námestí, prvé cesty do Paríža, rýchla prehliadka Eiffelovky, Sacré Coeur, Champs Elysées. Neskôr ďalej a ďalej - a pritom sa menil a stále sa mení aj zmysel cestovania. Už prestávame cestovať len preto, aby sme mohli povedať, že sme „tam“ boli, že „to“ poznáme. Poznávanie iných kultúr, ďalekých realít a reálií sa už stalo aj pre nás jedným z najúčinnejších spôsobov formovania nášho vedomia. Nielen v podobe získavania informácií, poznávania histórie konkrétneho miesta, či krajiny. Tak, ako sa nám rozširuje náš obzor o krajinách sveta – prakticky bez hraníc – tak stále viac a viac začíname cestovať aj do vlastného vedomia, za poznaním seba samého a svojich možností a schopností. Možno práve v tej symbióze poznávania sveta a zároveň aj seba samého bol zmysel a význam našej cesty.

Pohľad na cestu cez Atlantický oceán na 13 metrovej plachetnici so štvorčlennou posádkou môže byť rôzny. V snahe prekonať seba, prekonať obavy v očakávaní toho najhoršieho a v túžbe po poznaní treba hľadať aj jeden z našich základných motívov, prečo sme opustili zabehané chodníčky nášho života a vybrali sa na cestu do neznáma, na cestu za dobrodružstvom. V každom prípade takáto cesta je niečím zvláštna a zanecháva po sebe stopy.

Základným predpokladom na uskutočnenie takejto cesty je silná motivácia. Motív vychádza z vnútra a obyčajne sa dlho formuje. V mojom prípade to možno bolo kedysi dávno, keď som v mladosti dychtivo čítal zážitky moreplavcov, obdivoval ich odvahu a sníval o ďalekých krajinách, o slobode, voľnosti, ktorú more dáva. Vtedy to bol sen nepredstaviteľný, rokmi však stále viac a viac reálny. Až po rozhodnutie – Tak idem na to!

K tomu, aby som sa mohol vybrať na Atlantik, však bolo potrebné sa mnoho naučiť, poznať, skúsiť, prekonať . . . Mnoho bolo treba zmeniť v osobnom živote, v profesijnej i záujmovej orientácii. Už len preto, aby to nebol hazard s vlastným životom.

Samotný výber trasy je zaujímavý tým, že tak, ako uvádzam v nadpise, vybrali sme sa po stopách Krištofa Kolumba. Je otázne, či Kolumbus vo svojej genialite odhalil, že k jeho ceste je potrebné využiť pasátovú oblasť. Dodnes nevieme s istotou, či Kolumbus mohol vedieť, že takýto jav existuje. Pasáty, jeden z najpravidelnejších prírodných úkazov na Zemi, určoval aj našu trasu. Pravidelnosť pasátov umožňuje aj pri „plavbe na plachty“ plavbu časovo presne naplánovať, čo v iných pásmach je nepredstaviteľné. Zdanlivo dlhšia cesta na juh cez Kapverdy je totiž časovo najkratšia a najbezpečnejšia.

Druhou dôležitou skutočnosťou bolo vybrať správny čas na plavbu. Oblasť našej plavby je známa tým, že sa tu každoročne v letných mesiacoch tvoria hurikány a svojou ničivou silou pokračujú cez Karibik na juh USA či do Mexika. My sme sa touto inkriminovanou oblasťou plavili na začiatku časovej hranice ich tvorby.

Významnejších skúseností a poznaní z plavby je niekoľko. V prvom rade som si už po niekoľký raz v živote uvedomil, že sny sú na to, aby sa realizovali. Že každý sen, nech je akokoľvek vo svojom zárodku nereálny, sa dá splniť - ak stojí za to. Myslím tým nielen sen, ale i človeka, ktorý ho chce realizovať.

Druhá a významovo najcennejšia je skúsenosť: po prijatí rozhodnutia musí človek ostať pevne presvedčený a spoľahnutý na svoje sily a svoje schopnosti. Ocitne sa často v takej životnej situácii, kde vlastný život a život ostatných je závislý na tom, čo viete a čo dokážete, bez reálnej možnosti pomoci od iných. Tento, pre mňa najsilnejší pocit, ktorý som prežil, myslím že hlboko ovplyvní môj ďalší osobný život.

Na oceáne nie je možné počítať s tým, že by vám niekto pomohol. Ste sami tisíce míľ od civilizácie, od ľudí. A toho, čo sa môže stať, je neúrekom mnoho. Akoby zo zákonitosti sa vám prihodí vždy niečo, s čím ste vôbec nepočítali. „To sa ešte nikdy nestalo“ boli slová, ktoré sme si často opakovali v dramatických situáciách, ktorých sa nám prihodilo niekoľko. Či sú to už vrtochy počasia, technické problémy s loďou, sociálne a personálne problémy medzi posádkou, zdravotné ohrozenie v extrémnej situácii, ktorou takáto plavba nesporne je.

Plavbu sme realizovali v máji a júni 2004. Posádku tvorili štyria muži. Dvaja Slováci a dvaja Česi. Vyplávali sme z francúzskeho Bormes les Mimosas, neďaleko od St. Tropez. Naša cesta viedla kľudnými vodami Stredozemného mora cez Baleáry a južné Španielsko k Gibraltaru. Cestou sme sa zastavili na riešenie technických problémov v prístavoch na Ibize, Cartagene a v Estepone. Ako sme opustili vody Európy, pevninu sme videli už len dvakrát. Boli to veľmi krátke zastavania na Kanárskych a Kapverdských ostrovoch.

Práve Kapverdské ostrovy – Cap Verde bolo pre nás jedno z najpríjemnejších cestovateľských prekvapení. Určite sme boli jedni z prvých Slovákov, čo tam priplávali „na plachtách“. Stopy po českých jachtároch sme našli na viacerých miestach. Táto nádherná krajina s veľmi príjemnými a priateľskými ľuďmi, ktorá sa len pred niekoľkými desaťročiami oddelila od Portugalska, ešte len čaká na objavenie turistami.

Samotná plavba plynula veľmi príjemne, navykli sme si na režim dňa, v ktorom bolo potrebné vykonať všetky pracovné úlohy s vedením a údržbou lode, stravovaním. Pracovný režim bol jednoduchý. Cez deň v službe za kormidlom lode sme strávili každý tri hodiny, v noci sme sa striedali po dvoch hodinách. Myslím, že neopakovateľným zážitkom boli východy a západy slnka, ako i noci pod nádhernou hviezdnou oblohou, so svetielkujúcim planktónom. Vo chvíľach, keď bola obloha oblačná, noc bola až neuveriteľne čierna. Hodiny, dni a noci strávené na oceánom uháňanej lodi ostávajú trvalo v pamäti. Dnes, s odstupom času prelínajúce sa myšlienky, zážitky a vnemy vytvárajú jeden neopakovateľný obraz nádherného súžitia človeka a lode s prírodou a jej živlami.

Po návrate z našej cesty som si uvedomil, že až 90 % prvých otázok ktoré som dostával, boli orientované na krízové situácie, ktoré nás mohli postihnúť. „Zažili ste hurikán?...Mali ste aj takú poriadnu búrku, ako ju ukazujú vo filmoch?... A čo ponorková choroba? Byť tak dlho na tak malom priestore štyria chlapi - to ste si tam museli ísť poriadne na nervy, nie?... Plachetnica vám vydržala? Veď to bola len taká škrupinka na oceáne!“

Jedna z dramatických situácií sa nám prihodila hneď pri brehoch Maroka. Marockí rybári lovia ryby ďaleko od pobrežia. My sme plávali touto oblasťou dve noci a jeden deň. Problém bol v tom, že rybári siete ťahajú rôznym spôsobom, mnohé neboli označené. Kľučkovali sme, vracali sme sa medzi nimi a hľadali východisko z tohto labyrintu, aby sme sa nestali jedným z ich úlovkov.

Najdramatickejšie situácie sme zažili pri technických problémoch s loďou. Plachetnica bola úplne nová, priamo z výroby. Už počas prvých dní sme museli riešiť mnoho drobností, čo znepríjemňovali život. Najväčšie prekvapenia nás však čakali na šírom oceáne, kde sme si museli poradiť so závažnými technickými problémami. Odtrhnutý rollfock a predný steh nám mohli zlomiť sťažeň. Roztrhol sa nám výťah hlavnej plachty. Tieto a ešte niektoré iné technické problémy vyžadovali nájsť riešenie priamo na lodi, nútili nás hľadať alternatívne riešenie, ktoré nenájdete v žiadnom manuáli.

Najvzrušujúcejšou situáciou však bolo každodenné poznávanie oceánu. Každý deň bol oceán iný: kľudný, rozbúrený, s veľkými dlhými vlnami, inokedy s fučiacim vetrom tvoriacim krátke malé vlny. Raz bol modrý, raz striebristý, či zelený. Každý deň iný, vždy krásny.

Celkove sme preplávali 4 710 námorných míľ (1 n.m. = 1853 m), vzdialenosť rovnajúca sa ceste zo Slovenska do Mongolska a späť. Celkove 35 dní a nocí sme nevideli pevninu. Najdlhšie to bolo v jednom bloku 15 dní, keď sme plávali z Cap Verde na Martinique.

Čas strávený na oceáne nám poskytol ideálne podmienky na prehodnotenie života, na rozvoj nových myšlienok, na načerpanie nových síl a nového životného elánu. Skúsenosti nás obohatili o nový rozmer vnútorného života. Života založeného na posilnenej sebadôvere vo vlastné sily pri prekonávaní obáv a strachu, s ktorým sme tiež museli bojovať. Prešli sme životnými skúškami, ktorých skúsenosti určite využijeme v budúcnosti a najmä získali sme presvedčenie, že sny sa dajú realizovať.

Ján Babic,
RC Banská Bystrica (redigoval ib)